Štát potrebuje viac Iriem

Autor: Emília Lengyelová | 24.9.2016 o 13:18 | Karma článku: 7,88 | Prečítané:  2245x

Pani Irma je výnimočná. Svoj život sa rozhodla venovať deťom z rómskej osady, z ktorých už vyše 11 rokov formuje slušných ľudí a hlavne, podieľa sa na zvrátení ich osudov. O túto prácu ale prišla.

Irma pochádza tiež z osady. No študovala, nadobudla maturitu a dnes disponuje niekoľkoročnou  praxou v teréne z oblasti sociálnej práce. Pomáha deťom s predškolskou prípravou a aj pre nás takou samozrejmosťou ako sú hygienické návyky.  Sprvu začínala v malom. Dnes má ale v komunitnom centre pod rukou cez 120 detí. Irma je teda skutočným príkladom pre mnohých študentov sociálnej práce. Nechýba jej chuť, cit a húževnatosť na prácu v teréne. V čom bol teda problém? Pani Irme chýba titul na to, aby mohla toto poslanie vykonávať i naďalej.

Irma tak skončila aj napriek svojej bohatej praxi nezamestnaná a dokonca nie je hodná zastávať post vedúcej komunitného centra. Pritom jedinou prihlásenou aj po dvoch kolách je ona sama. Dôvodom je nevlastnenie titulu výhradne z odboru sociálna práca. Rovnako, na základe nových pravidiel ministerstva práce, nemôže vykonávať prácu sociálneho pracovníka v teréne pre chýbajúce písmenká pred menom.

Jednou z možností, ako sa predsalen presadiť, bolo požiadanie o výnimku, čo pani Irma aj spravila. Ministerstvo však nerado priznáva výnimky. Vyhovára sa na transparentnosť, takže má v tomto smere smolu. Druhou možnosťou je začať so štúdiom sociálnej práce na vysokej škole. Keďže, ako tvrdí: „Pre mňa to nie je práca ale poslanie a chcem pomôcť čo najväčšiemu počtu rómskych detí, aby dosiahli svoje sny“, začala externe študovať, ale za semester musí zaplatiť 250 eur. Tentokrát si na štúdium vzala pôžičku. Kde vezme peniaze na ďalší semester, zatiaľ nevie.

Zastáva mi nad týmto prípadom rozum. Koľko študentov vychádzajúcich zo škôl so sociálnym zameraním má „chtíč“ vykonávať túto profesiu minimálne na takej úrovni ako pani Irma?  Prečo človek takých skúseností nemôže naďalej robiť prácu v teréne? Myslí vôbec niekto na to, čo bude teraz s deťmi z osady a s komunitným centrom minimálne tých 5 rokov, počas ktorých bude Irma študovať?

Našiel sa človek ochotný venovať svoj čas, energiu, ľudskosť na výchovu a začlenenie rómskych detí do spoločnosti, čo si vyžaduje množstvo trpezlivosti a lásky, navyše za smiešny peniaz.  Z každej strany počuť názory, aké to je s neprispôsobivými občanmi ťažké, ako ich treba prevychovať. Ale ak to niekto 11 rokov robí a jediné čo chce je, aby sa tomu mohol venovať minimálne raz toľko, hádžeme mu polená pod nohy vo forme formalít.

Podľa štatistík je absolventov sociálnej práce veľa a potrebujú uplatnenie. Zlomok z nich skutočne vykonáva túto prácu aj po skončení štúdia a len zlomok z nich so štúdiom nezačína len pre vidinu ľahko dosiahnuteľného diplomu. Viem to, pretože som s nimi trávila isté obdobie.

Zo zaujímavosti som sa ich pýtala, prečo si vybrali práve tento odbor. Bola som v tom, že prácu sociálneho pracovníka môže vykonávať najmä človek so zmyslom pre súcit a pochopenie, schopný nezištne pomáhať klientom v núdzi. Jednoducho, že musí túto prácu robiť lebo chce. Takých, čo sa v rámci toho ročníka angažovali popri štúdiu v sociálnej oblasti v rôznych charitách, organizáciách, centrách bolo snáď toľko, ako prstov na ruke. I dnes fungujú vo „fachu“ a majú pod palcom niekoľko klientov či podiel na zmene k lepšiemu. Pre ostatných bol pravý dôvod ich štúdia ľahko dosiahnuteľný titul, ktorý z ich pohľadu tento odbor hravo vydáva. V súčasnosti pracujú v odvetviach vzdialených sociálnemu záberu a sú spokojní, pretože majú diplom.

Nie je správne, ak ľudia považujú sociálnu prácu za najjednoduchšiu cestu k získaniu titulu a tiež, že je tak podceňovaná. Jedná sa o odvetvie, v ktorom by nemal byť prvoradý diplom, ale ľudský prístup a pokora. Je smutné, ak si podobných ľudí ako je pani Irma štát neváži a vyvíja na nich tlak v podobe povinného papiera a ničenia motivácie pri práci s ľuďmi. Dobrovoľné vykonávanie skúsenosťami opradenej práce s ľuďmi, ba dokonca za malý peniaz dnes zrejme nie je cenné. To množstvo skúseností, ktoré má, jej ale žiadna kniha nikdy neposkytne.

Verím, že sa predsalen podarí pani Irme získať výnimku, veď v našom štáte sa udeľujú denne. Ak nie, želám jej minimálne úspešné ukončenie štúdia a motiváciu k ďalšej práci v teréne. Bodaj by bola aspoň polovica otitulovaných študentov sociálnej práce ako ona...

Ako bodku na záver si dovolím priložiť názor známej pani Irmy. I z neho je jasné, že je táto pani vzácna a bola by škoda na taký čas o ňu prísť.

Irmu poznám roky a dá sa povedať, že každý posun k lepšiemu, ktorý sa v osade na Budulovskej udial, bol výsledok jej snaženia sa a práce v komunite. Roky fungovala v jednej maringotke, neskôr v komunitnom centre nejaký čas. V komunite je rešpektovaná, aj keď nikdy nezvyšuje hlas, práve naopak. Stala sa vzorom pre mnohých. Škoda, že si Irma neurobila potrebné vzdelanie skôr, ale pred svojím vzdelaním, uprednostnila vzdelanie svojich detí, čomu rozumiem. Kým táto spoločnosť nepochopí, že práve takéto Irmy sú potrebné pri práci s komunitami, veľmi veru nepokročíme dopredu. Papier je síce potrebný, ale je veľa ľudí s papierom, ktorí to robiť nevedia a často ani nechcú vedieť...“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?